Proste C.V.O.K. House

Kyrien sa slastne zvalil na najbližšiu kôpku handier slúžiacu ako skromné lôžko a lutnu nechal "láskyplne" spadnúť na zem. Stonajúc od bolesti si na bruškách prstov šúchal navreté mozole a v duchu preklínal deň, keď sa pridal k hereckej spoločnosti. Nadával na samého seba, na svoju hlúposť, naivitu, nevedomosť a hodinu, keď prišiel za skupinou potulných hercov a spevákov, drankajúc o hoc aj najspodnejšie miesto medzi nimi. Zaslepený vidinou sladkého nič nerobenia, vtedy len nedbanlivo mávol rukou pri snahe oných ľudí s večným úsmevom na tvári, odhovoriť mladé chlapča od biedy, ktorú skrývajú za zásterou pestrých kostýmov. Mysliac len na ten neopísateľný pocit, keď jemu bude patriť búrlivý potlesk a starušinské uznanie nad umením slova, s radosťou prijal do svojho vlastníctva staručkú lutnu a s ňou miesto hudobného sprievodcu počas vystúpení jednej z najznámejších hereckých spoločností v Ninqii.

Dnes, po niekoľkých rokoch tvrdej driny, bol so svojimi baladami známy aj za hranicami kráľovstva.Dnes prežíval zlaté časy, veď samotný králi sa oňho div že neroztrhali, čo tak chceli aby im po večeroch hrával do uška. Dnes mal úsmev na tvári skrivený od hladu, oči sklenené od vyčerpania a na rukách, z celodenného hrania, krvavé mozole.

Bez života, ako vrece zemiakov sa zvalil na zem, rozhodnutý tých pár drahocenných minút samoty vyplniť akým-takým spánkom. Malátne cez seba prehodil kus čohosi, čo sa v prítmí stanu mohlo podobať prikrývke, no viac sa o svoje pohodlie nestaral. Zatvoril oči, a prestal vnímať.

Teda, aspoň sa snažil ignorovať okolitý svet, ibaže mu to veľmi nešlo. Početný dav divákov po celý čas hodoval na slávu hltačom ohňa s takou verbou, že bolo nemožné prepočuť ich radostné výkriky úžasu, strachu a uchvátenia zároveň. Dlho sa chudák snažil vypudiť z mysle ten bolestivo dráždiaci huriavk, vždy si našiel štrbinku ktorou mu vnikol podvedomia a nenechal ho oddýchnuť.
Ako čas bežal, bard bol čoraz živší a bdelejší. No nie však zásluhou vytúženého snenia, ale hromadiacou sa zlosťou, kypiacou a bublajúcou v celom jeho vnútri.V zablúdených myšlienkach sa mu čoraz častejšie ozývali nadávky na ten hnusný svet, ktorý mu sebecky nenechá ani za mak oddychu, pričom po tom čo všetko si musel cez deň vytrpieť je to to najmenej čo by od bohov mohol za oplátku požadovať.

Ozval sa uši trhajúci rachot a ľavá strana stanu na pár sekúnd sčervenela do farby ľudskej krvi. Divoké bubny udali posledné takty vášnivého nápevu a dav dedinčanov prepukol v hurónsky jasot keď krotitelia ohňa teatrálne ukončili svoje vystúpenie.

Chlapec sa strhol sa a prikrývku odhodil ďaleko od seba. Nie, takto to ďalej nejde. Bezmocne si skryl hlavu do dlaní. Pri pomyslení ako by sa mohol mať keby ostal pracovať v hostinci, nahnevane tresol päsťou o zem. Vtedy sa mu hnusilo vypratávať stajňu k konskými výkalmi a vylievať nočníky po zadkoch pocestných, ale aspoň sa tam mohol poriadne najesť, v zime sa teplo obliecť a oproti terajším podmienkam, vyspať doružova.

Život je drsný a krutý, no mladý hlupák sa v inej škole učiť nebude. Ironicky mu v hlave zazneli hostinského slová z ich poslednej rozlúčky. Ako vždy, starký mal pravdu. Smutne si povzdychol. Som hlupák. Veľký preveľký hlupák a tu si to pred všetkými svätými vehementne priznávam. Že som sa na to ja vôbec dal... môcť tak vrátiť čas... Objal si kolená a pomaly sa začal kolísať dopredu a dozadu.

Už sa viac nepokúšal o súkromie, pretože vedel že vystúpenie "ohňovkárov" je posledným vystúpením pred hromadnou poklonou. Cítil že už čochvíľa vpadne dnu dvadsať nervóznych ľudí a stan sa v tom okamihu premení na dokonalý zmätok. A vedel taktiež aj, že spolu s jeho podráždenou náladou z toho nemôže vzniknúť nič dobré. Pomaly sa začal zbierať na odchod. Poklona nepoklona, mimo javiska je pre všetkých vzduch tak im ani teraz chýbať nebude.
K pásu si pripol kožený opasok a letmo skontroloval ostrosť loveckej dýky usadenej v opotrebovanej drevenej pošve. Chudera, tiež už na tom bola lepšie, no v týchto časoch si niet z čoho poriadne vyberať, môže byť rád že má aspoň čo to má. Pokrčil ramenami a vykročil do lesa.

Tu ticho stanu preťal sladký ženský hlas.

"Úchvatné čo si predviedol." Tajomný, priateľský, uznanlivý tón...

Chlapec zastal v pohybe, narovnal sa a zahanbene pohľadom prehliadol vnútro stanu - až doposiaľ mu unikala akákoľvek prítomnosť iného osadenstva.

"Naozaj krásne spracované....." Pokračoval nevedno odkiaľ hlas a bard si trochu nesvoj v mysli preletel nedávnu scénu jeho zrútenia. Videla to? Ako to asi vyzeralo? Ako teraz musí vyzerať on? A vlastne, kto je to? Určite nik z hercov, tých hlasy dokázal rozoznať aj medzi miliónmi iných, možno nejaká obdivovateľka...
Potriasol hlavou a ešte raz rýchlo preletel vnútro stanu. Hoc v príbytku hercov vládol chaos a neuveriteľný bodrel, vedel že nič z letmo zachytených obrysov nie je zdrojom slov.

"Patrí ti môj obdiv...."
U ušiach mu zaihral dobre skrývaný, avšak predsa niekde v hlbinách existujúci posmešný podtón na slove obdiv. Nie, faninka to tiež nebude. Sklamane si povzdychol a zrak mu spočinul v prázdnom, čiernom rohu - ideálnej skrýši pre nezvaného hosťa. A keďže práve v tejto chvíli neprekypoval túžbou nadvezovať nové kontakty, rozhodol sa onú neznámu poslať kade ľahšie.

"Sem nemajú cudzinci čo hľadať." Predstieraným agresívnym tónom naznačil že nemá dobrú náladu. Ako dobý herec urobil dramaticky krok v pred a prstom ukázal na vstupnú plachtu. "Odíďte, okamžite."

Ticho. Nič. Nik sa neozýval, nik nereagoval, nič sa nedialo.

"Počuli ste? Povedal som..."

Teraz niečo ľahko, takmer nečuteľne zašuchotalo a bard si vydýchol- pomaly si začal myslieť že sa mu iba zdalo.

Opäť niečo zašramotilo, zapraskalo.... Podvedome siahol rukou na dýku za opaskom no neskoro. Stan zaliala žiara. Taká, že nebolo možné rozoznať nič okrem jej oslnivej belosti.

Nečakaný a prudký príval svetla chlapca oslepil, tupá bolesť v očiach mu podlomila kolená. Zvalil sa na zem, dýka mu z ruky vypadla nevedno kam, a očí sa mu začali liať potoky sĺz. "Do šľaka!"

***

Nečakaná návštevníčka si smutne, ba až sklamane premerala kľačiaceho chlapca.

Krátke ónixovo čierne vlasy mal strapaté a špinavé, nevedno usúdiť či slama miestami trčiaca z neposlušného hniezda je tam ako módny doplnok, alebo svedčí o nižšom spoločenskom postavení jedinca. Prosté, čierno-biele oblečenie si podrobnejšie nevšímala pretože sa podľa jej vkusu nachádzalo v poľutovania hodnom stave, no zato sa lepšie prizrela do chlapcovej tváre. Ligotala sa mu od sĺz tečúcich spod privretých viečok, pričom ich slané cestičky akoby ešte viac zvýrazňovali nezvykle ostré črty brady a čela. Súdiac podľa ľudských meradiel, nemohol mať viac ako štrnásť rokov...

Zrak postave mimovoľne padol na chlapcovu silne stisnutú päsť, a druhú ruku ktorá šmátrala po okrajoch čižmy hľadajúc malý jedálenský nožík, mimochodom, zastoknutý v druhej topánke.

"Teda Kyrien, nemusíš byť hneď taký odmeraný. Len som ti chcela povedať že mama by na teba bola hrdá."