Proste C.V.O.K. House

Je koniec....
Celá stavba sa za zúrivého treskotu naposledy otriasla v základoch. Nie. Ani tak dômyselne postavená budova to nevydržala. Už ďalej nezniesla tvrdé dobývanie jej múrov, pomaly a ťarchavo, porazene padala pred nepriateľom na kolená. Ako v rade postavené kocky domina, podnecujúc reťazovú reakciu, sa na seba bezbranne začali rúcať mramorové steny kedysi tak nádherného paláca.
Stíhače vypustili ďalšiu salvu striel. Zničiť, spáliť, rozdrviť, vyhladiť do poslednej existujúcej mikromolekuly... Nezanechať jedinú stopu po neslávnej minulosti.
Podľahol.... Padol aj posledný alchymický majster...
Ovzdušie sa naplnilo pestrými laserovými stuhami, na okamih učinilo umelý deň. Už sa nestretali so žiadnym odporom, hravo prenikali povetrím a trieštili sa o bezbranné kusy kamenia. Celé okolie patrilo iba im, žiarivým ohníkom zvŕtajúcim sa v ponurom tanci úplnej skazy.
Nie !!! Odkiaľsi z hlbín domu zaznel tlmený výkrik. Oblohu začali čeriť blesky, ktoré ako chápadlá vystrelili k železným gigantom, a za búrlivého červeného ohňostroja vyradili z hry pár ďalších pešiakov.
Ešte nie... Zavrčal odhodlaný hlas bez úst.
Na plochej streche sa zhmotnila postava. Rozopnutý plášť divo povievajúci v silnom poryve vetra odkryl nahú hruď, krátke striebristé vlasy poddávajúc sa zúrivému vánku ukryli pred zrakmi ostatných detaily smrteľne bledej tváre. V zlomku sekundy muž dramaticky nahrbil chrbát, trhnutím hlavy odhodil neposlušnú šticu vlasov a dvihol pohľad zo zeme. Dva krvavočervené body skontrolovali stav bojového poľa.
Ešte nie je koniec. Trúfalá myšlienka, dravý výkrik, sa bolestne vryl do mysle každej živej bytosti na míle ďaleko.
Príchodzemu spod širokých zvonových rukávov vytrysklo svetlo a na zemi pod postavou začalo vytvárať obrovský pentagram. Vysilené prsty trasúc sa ako lístky vo vetre tvarovali zložité znaky a obrazce, vypĺňajúce vnútrajšok ochranného kruhu, plochu rýchlosťou vetra brázdili tisícky čiar spájajúcich a rozdeľujúcich sa podľa zadaných príkazov.
Posledný pokus vzdorovať krutej realite.
Pokľakol. Padol na kolená a z posledných síl donútil telo načmárať do stredu vlastnou krvou Dávidovu hviezdu. Symbol diabla. Obrazec ktorým si sám podpísal rozsudok smrti. Už toľkokrát. A predsa naň došiel rad až teraz, na samí koniec. Život s ním nemal ani len toľko zľutovania aby mu dovolil odísť medzi prvými. Nie, on sa musel nečinne prizerať ako vyvražďujú celé národy, JEHO národy. Bratov a sestry, starcov a deti. Mužov i ženy. Bez rozdielu. Všetkých rovnako kruto a rovnako nechutne.
Alchymisti a Čarodejnice. Verný prisluhovači diabla, krvavý odporcovia nášho Pána...
Oslepujúco modré čiary pri kontakte so životodárnou tekutinou kvapkajúcou z prerezaného zápästia zmenili farbu na červenú.
Obyčajní, tuctoví ľudia ovládajúci to najväčšie umenie mágie. Mágiu samotnú. Silu, bez akýchkoľvek prikrášľovaní a zbytočných prívlastkov. Tu jedinú pravú a čistú energiu ktorá je všade okolo nás.
Z úst sa mu vydralo pár slov. Tvrdých a tajomných. Nepoznaných... zdanlivo nezmyselných...
Ale dočerta, prečo práve oni? Veď existujú tisíce iných prostredníkov medzi prvotnou existenciou bytia... základným stavebným kameňom terajšieho sveta a nami samotnými ... Prečo sme tí zlí práve my?
Po doznení poslednej slabiky vytryskla vysoko k nebu špirála. Sedem lúčov prepletajúcich sa pomedzi seba ako ohnivé hady, závratnou rýchlosťou stúpalo ku hviezdam, pri čom vďaka tomu prudkému pohybu vznikla silná nárazová vlna a odviala leteckú flotilu kusisko dozadu. Získala drahocennú milisekundu pokoja, pre ďalšiu premenu.
Pretože my sme najmocnejší. My dokážeme využiť jej plnú silu a to takmer bez námahy, bez obmedzení, oveľa efektnejšie ako hoc kto iný. Môžeme ju použiť na čokoľvek, čo sa nám zažiada. Možné, i nemožné. Bez dôkazu že sa tak stalo. Že sme čarovali. A to oni predsa potrebujú.
Červené hady v najvyššom možnom dosažiteľnom bode na nebesiach stuhli. Pár sekúnd to celé vyzeralo ako krásna avšak neužitočná svetelná šou, ale len na pár sekúnd. Tisíce drobných chápadiel sa ako šípy začali rútiť dolu na zem potom, čo sa za ohlušujúceho rachotu konce lúčov ohli a ako vodopád pohltili okraje kruhu.
Keď sa prvé sršiace iskry dotkli zeme, svetelná hmota začala tvrdnúť a od strechy až po korienky tráv sa zmenila na nepreniknuteľnú modrú guľu. Na obriu bublinu chrániacu jej vnútro pred zúriacou skazou z von. Takmer presne v tú chvíľu, ako sa i z posledného milimetra štvorcového stala nepremožiteľná hradba mágie a elektriny, z oboch strán na ňu dopadli bloky kamenia.
Zhlboka si vydýchol. Práve včas. Len o vlások stihol zachrániť to, na čom mu najviac záležalo. To najdôležitejšie. Posledné...
Narovnal sa a zadíval sa na armádu stojacu pred jeho palácom. Pohľad plný bolesti a úľavy, ktorým zároveň poslal do čerta všetkých okolo bol naozaj desivý. Zúrivý, sklamaný, povrchný a... ľútostivý.((profesorkina poznámka: "ešte som niečo také u nikoho nevidela, to sa vôbec ako dá?" no čo, v extáze som na nechala uniesť... xD stáva sa že to nedáva zmysel... konieckoncov, to vám také príde asi celé...)
Potrebujú vyhladiť všetkých, ktorý sú schopný dokázať že to čo hlásajú, je lož.
Bariéra len pár centimetrov nad jeho hlavou zadržala nebezpečné úlomky skla a železa. Chrbtom ruky si z tváre odhrnul chumáč povievajúcich vlasov a pohľadom ešte raz preletel spúšť okolo.
Jedno obrovské prastaré klamstvo balamutiace hlúpych ľudských predkov už celé tisícročia. Teraz, keď to majú vďaka technike a vede poriadne nahnuté, idú si zachraňovať ctené zadky lovom na čarodejnice. Pretože jedine čarodejnice a alchymisti dokážu nemožné. A pretože jedine ICH mágiu nemožno nijako zistiť. Z pomedzi tisícok jej poddruhov je ona tá, ktorá dokáže zázraky. A oni teraz potrebujú jeden veľký zázrak.
Na to celé bol priam žalostný pohľad. Kam len zrak zaletel, všade vládol chaos špina a bordel. Zo zeme pokrytej bahnom každých pár metrov stúpali k nebesiam mraky čierneho dymu, storočia pestovaný zelený trávnik hyzdili rozsiahle čierne znaky nepresne mierených striel. Po sade a záhrade neostala ani stopa - celé boli vypálené zúriacimi protivníkmi stláčajúcimi spúšť na všetko čo bolo v ich dosahu. Záhradný altánok.... To krásne miesto plné spomienok presiaknutých slnečnými dňami a smiechom, láskou... po besnom nájazde armádnych šialencov z neho ledaže ostal čmudiaci ohorok.
Scenéria horšia ako v nevydarene prehnanom hororovom filme. Lenže toto bola skutočnosť. Jeho domov. Práve tu prežil tie najkrajšie chvíle svojho života. Kedysi.
Kútikom oka zachytil pohyb. Naľavo od neho červeno blikalo žiadostivé oko pol druha metrového robota, odtikávajúce posledné sekundy existencie haldy súčiastok uväznených za pancierovou schránkou. Inštinktívne sa prikrčil a...
Výbuch identifikoval podľa jemného zachvenia podlahy a uši trhajúceho rachotu. Nič viac. Nič iné nenasvedčovalo skutočnosti, že ani nie tri metre od neho vyletel do vzduchu android s chybnou pamäťou alebo tvrdým masochistickým zmýšľaním. Žiadna páľava, bolesť či pokoj umierajúcej duše. Žil. Ešte stále dýchal a hýbal sa. Na tvári sa mu zjavil široký úškrn.
Vyhral. Nič, ani tá najmodernejšia technika nepremôže a neprenikne cez .... ako to správne nazvať... sieť utkanú samou prírodnou mágiou? nie... to je na jeho vkus veľmi zdĺhavé. Cez ... bariéru.
Alchymický štít. Okulus ex Inferni. Smola...
Hrdo dvihol hlavu a posmechom skrivenú tvár nastavil na obdiv ľuďom, prostredníctvom kamier poletujúcich všade navôkol, sledujúcim toto krvavé divadlo. Pozrel sa hlboko do duše tým najvyšším. Netvorom, držiacim v rukách scenár vzrušujúcej drámy ktorej koniec už nieje ďaleko.
On. Muž, ktorý mal byť zajtrajším dňom povýšený na samotného Najvyššieho vodcu Atairských lordov. Hrdina nespočetných bitiek a akcií, miláčik žien a idol malých detí. Stál tam. Na streche rozpadnutej stavby, bohom zapadnutej planétke. Odtrhnutý ďaleko od srdca života a oslobodený od povinností. V červenom plášti, kožených nohaviciach a pohŕdaním v tých hrozných očiach.
Ako Alchymista. Najväčší nepriateľ Náboženstva. Diabol. Satan.... Bezbožník....
A predsa. Hoc naň poštvali celú čatu, dokázal vzdorovať.
V modrej bubline uväznenej uprostred rozvalín jeho domu bol ako tvrdý lieskový orech, ktorý sa beznádejne pokúšajú rozdrviť veľké dlane mocných rúk. Samotná prekliata cirkev je naň prikrátka. Môže poblúzniť zmetené a pohŕdania hodné hlavy pomätencov každý deň vyznávajúcich iné božské zákony, ale jeho nedostane. Nikdy.
Usmial sa. Z kútikov úst mu vytieklo čosi červené, neblahý príznak blížiaceho sa konca. A predsa sa usmieval, hoci vedel, že odchádza. Že sa už čochvíľa v poslednom kŕči zvinie na podlahe a pridá sa k ostatným. Navždy uväznený v Okulus ex Inferni, medzi vedomosťami a všetkými potrebami toho pradávneho učenia, pred nepovolanými dobre zamknutými na kľúčik. Tam, kdesi dole, hlboko pod ním. V útrobách čierneho bludiska chráneného bariérou.
Pomaly vytiahol z vrecka pravú ruku a jej predlaktím si zotrel z úst krv. Tak drahocennú tekutinu prúdiacu v žilách všetkého tvorstva. Elixír života. A smrti.
Zatvoril oči... Zdvorilo zasalutoval. S jednou rukou položenou na srdci, druhou za chrbtom, ako ďakujúci herec lúčiaci sa s publikom, pokorne sklonil hlavu až do výšky kolien. Cítil ako mu nohy pri tom ušľachtilom geste odmietajú poslušnosť a chvejú sa pod náporom chabnúceho tela, no i tak mal na nemej tvári výraz hovoriaci za všetko. Nebolo treba slov, všetci vedeli.
Pomaly. Veľmi pomaly otvoril oči a odložil úsmev z pier. Všetkým. Všetkým, ktorí ho teraz vidia.... Rade... Cirkvi... Atairom...  Rozbitie laserového lúču o stenu spôsobilo pozoruhodnú hru svetla a očí - zablyslo sa v nich odpustenie. Také živé a skutočné akoby ich boli vyslovili ústa najlepšieho priateľa umierajúceho vám v náručí.
Náhle sa narovnal. Rýchlym pohybom si cez hlavu prehodil hlbokú kapucňu a celého ho zahalila fialova žiara meniaca sa ďalej od neho v kúdole bieleho dymu. Tleskol. Všetkých oslepil silný biely záblesk a ...
Rozplynul sa v prach.
Ako bolo na začiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, na veky vekov, amen.
Koľká irónia.